Cukor a káva

Milá, usmievavá teta mi doniesla kávu - latte. Roztrhnem sáčik s cukrom a vsypem ho do kávy a znovu ju zavriem. Zavriem, ale nezamiešam. Robím to takto stále. To je život. Človek má určité zvyky. Zvyky, kt. sa nemenia. Zvyky, kt. sú stále prítomné. Ľudské stereotypy.
A aj tak nepoužijem miešadlo. Jeden človek by nechápal prečo. Ja tiež neviem či chápem. Ale snažím sa pochopiť. A snaha sa cení. A tak uvažujem prečo to je tak ako je? Prečo je zem zemou, oheň ohňom, prečo sú ľudia ľuďmi, prečo je obloha modrá a tráva zelená. Prečo je niekto taký aký je? A tak pri prvom dúšky kávy vidím stožiare míňajuce lesné porasty a bielu zem. Prvý horký dúšok. Cukor klesá. A vidím v tom zmysel. Je to ako život. Odráža trpkosť života. Spočiatku horkosť, ťažoba,nechuť a postupne cukor klesá, pribúda sladkosť. Voda sa vodou riedi. Mesiac do tmy sa zabodáva. Taký je život postupom času keď človek dosiahne to, čo má tak prichádza sladkosť, kt. je potrebné udržať. Sladkosť, kt. zostáva a zanecháva v človeku ten pocit. To je život. Čím dlhšie sa cukor rozplýva v káve, tým je sladšia. Život je už raz taký. Čím dhšie čakáš, tým viac pôžitku a radosti získavaš. :-) S poslednou kvapkou sladkosti odchádza strach. Prichádza nádej. Nádej v pokračovanie. Nádej v nové sladšie začiatky a pokračovania. A cukor sa rozpúšta, život plynie, stožiare sa míňajú, my plynieme až mizneme...Panta rhei Nič nie je nikdy rovnaké. Nič sa neopakuje. Lesy miznú. Zmizneme aj my.